Toto konštatovanie som zaznamenal v komentároch na facebookovom profile Martina Kríža, veľké bojovníka za lepšie vzdelávanie, ktorých autorom bol Marek Kmeť (a tiež tento diskutujúci použil výraz krajina krivých zrkadiel, ktorý som použil v názve článku) pod poznámkou Skutočne sú asistenti riešením?. V nej si môžete prečítať reakciu na neustále opakujúci sa problém s nedostatkom asistentov na školách. Reaguje na fakt, že medzi rokmi 2009 - 2019 sa zvýšil počet asistentov v školách 4-násobne. Ak zohľadníme rast miezd, uvidíme za tým obrovské zvýšenie nákladov. Lenže napriek tomuto zvýšeniu nákladov, kleslo percento uspokojených žiadostí zo škôl - z 56,6% v roku 2009 na 40,6% v roku 2019. Prečo? Lebo počet žiadostí zo škôl stúpol ešte výraznejšie ako počet asistentov - presnejšie stúpol 7,5-násobne. Plne sa stotožňujem s nasledujúcim tvrdením:
Na porozumenie tohto javu však treba analýzu založenú na dátach iného typu. Namiesto kvantitatívnych dát potrebujeme kvalitatívne a namiesto štatistickej analýzy potrebujeme pedagogickú. Inak povedané, na túto analýzu treba viac rozumieť ľuďom ako grafom. Prísť na hodinu, vidieť, čo sa tam deje, porozumieť prečo sa to deje a poradiť, ako sa to môže zlepšiť.
Aby sme si dobre rozumeli a čítali to s porozumením. Môžeme neustále len hasiť požiare, ktoré vytvára dlhodobé ignorovanie a krivenie reality. Nájsť rýchlu cestu, zaviesť celoplošné riešenia a tľapkať sa po pleciach, ako sme veci pomohli. Tie môžu aj chvíľu fungovať, ak nám ide o zlepšenie štatistík alebo vylepšenie umiestnenia v rôznych rebríčkoch.
Jeden príklad. Najobľúbenejšou frázou súčasnosti je čarovné slovíčko kvalita. Pritom nemáme vydiskutované čo si kto pod ňou predstavuje a či sme schopní akceptovať, že môže existovať vedľa seba niekoľko modelov, pretože v úspešných vzdelávacích systémoch sa pracuje s pluralitným modelom hodnotenia kvality. Zabudnime, že je len jedna cesta, ktorú si budeme overovať cez národny projekt kde utopíme veľké peniaze bez toho, aby sme mali spätnú väzbu aký reálny úžitok to prinieslo.
Uvedomujeme si, že svet sa zmenil? Súkromné i pracovné životy sú čím ďalej menej organizované v uzatvorených tímoch, kde často chýba osobný kontakt s direktívnym šéfom a presným rozvrhom práce, tak ako si to mnohí pamätáme. Žiaduca je flexibilita, mäkké zručnosti, ovládanie technológií, ktoré je ale potrebné mať pod kontrolou. A túto zmenu deti veľmi dobre vidia, vidia na svojich rodičoch ako sa mení ich životný štýl. Ak z nostalgie nad starými dobrými časmi chceme konzervovať stav, ktorý funguje na organizácii učenia založenom na fixných triedach a rozvrhu hodín, s ktorou majú deti "vývinovo obdarené" (ďakujem za trefné pomenovanie pani Viera Grohová) problém. My ich označkujeme ako problémové a chceme po nich a ich rodičoch, aby sa zmenili k obrazu krivého zrkadla.
Nebojme sa zmeny, ktorá si bude žiadať zmeny v príprave učiteľov, riaditeľov, obsahu vzdelávania, ale najmä prístupu úradníkov. Nebojme sa, že to nebudeme mať úplne pod kontrolou, ak vytvoríme tímy lídrov zmeny, ktorí budú pôsobiť v každom regióne.