Spravodliví medzi národmi. Toto ocenenie (hebr.: חסיד אומות העולם, čítaj: Chasid umot ha-olam) sa každoročne udeľuje osobám nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Ocenení získavajú pamätnú medailu a diplom pamätníka obetí i hrdinov Jad va-Šem, sú zapísaní do tejto inštitúcie a ich meno je vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých. K dnešnému dňu ho získalo 572 občanov Slovenskej republiky. Patríme v prepočte na obyvateľa k popredným štátom sveta. A napriek k tomu dnes stále viac silnie hlas popieračov holokaustu a obhajcov vojnového Slovenského štátu.
Príčin je viac, ale podľa mňa tou hlavnou je stále silnejúce presvedčenie ľudí, že spravodlivosť tu neplatí pre každého rovnako. Ako píše Shakespeare vo svojom 66. sonete, kedy vládne bezprávie, čo šliape na zákon, a moc, čo nad bezbranným vypína sa. Nuž, ale nie je to nič neriešiteľné, ak sa spravodliví ľudia spoja a vytvoria spolu sociálnu sieť vzájomných vzťahov a pomoci jeden druhému, najmä v biedou ohrozených regiónoch.
A čo ešte môžeme urobiť? Začať sa vzdelávať k ľudskosti. Už dlhšie som nosil v hlave jeden projekt. Preniesť skvelú rozhlasovú reláciu Dagmar Mozolovej Encyklopédia spravodlivých do mapovej podoby. Presnejšie do podoby tzv. mapového príbehu, kedy poloha miesta každej relácie je prepojená so základnými informáciami, fotografiami zúčastnených záchrancov a zachránených a prehrávačom zvukového súboru vo formáte .mp3 konkrétnej relácie. Myslím si, že bude na "mape spravodlivých" dostatočne viditeľné, že títo vzácni ľudia žijú/žili v každom kúte Slovenska a nech budú extrémisti kričať akokoľvek silno, my, Slováci, sme v minulosti dokázali, že vieme stáť na správnej strane ľudskosti. Nie sme tak plní nenávisti, ako nás o tom chcú presvedčiť.
(pre zobrazenie mapového príbehu kliknite na obrázok)
Dnes je Zelený štvrtok. Názov pravdepodobne vznikol prešmyčkou staronemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok). V starej Cirkvi sa totiž v tento deň konalo zmierenie kajúcnikov; biskup ich rozhrešil a prijal do spoločenstva veriacich. Bol to deň ľútostivého, ale i radostného plaču, keď sa verejní hriešnici po dlhšom pokání mohli zúčastniť na sviatostiach Cirkvi. A keď sme už pri tom plači, vždy si spomeniem na scénu zo Spielbergovho filmu, kde Oskar Schindler dostane prsteň s nápisom „Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet" - jeho žiaľ nad tým, že neurobil dosť. Predstavím si slová vnuka jedného zo Spravodlivých z encyklópedie, ktorý prestane rozprávať, aby sa s pohnutosťou v hlase pýtal sám seba, či by on dokázal spraviť to, čo jeho starý otec. Vidím mladé dievča, ktoré s cudzím dieťaťom v košíku stojí na moste a okolo nej padajú bomby. A odrazu ju dobrí ľudia zavolajú do svojho domu.
Spomeniem si na Raoula Wallenberga, švédskeho diplomata, ktorý bol na streche vagóna vlaku plného Židov pred transportom do Osvienčimu a pokúšal sa im cez škáry rozdať čo najviac pasov a neskôr ho zavraždila NKVD. Čiune Sugiharu, japonského vicekonzula v Litve, ktorý vyhadzoval vyplnené víza Židom ešte aj z okna pohýňajúceho sa vlaku a jeho samurajská česť mu bránila takéto prirodzené plnenie si svojich povinností po vojne zverejniť. A ďalších a ďalších, ktorí to, čo robili, považovali za normálnu vec v nenormálnych časoch. Sú pre nás empirickým dôkazom existencie dobra, pretože napriek dobe, kedy sa lámal charakter a vládol strach, sa dokážu ľudia zachovať správne. Potom vždy tu zostáva nádej. Tak ako po piatku príde nedeľa, po temnote opäť zasvieti svetlo.
Netreba sa báť konať správne.
