Povedzme reforme vzdelávania áno alebo nie

Autor: Miroslav Sopko | 28.12.2016 o 18:48 | (upravené 28.12.2016 o 19:03) Karma článku: 14,23 | Prečítané:  3167x

Ministerstvo školstva zverejnilo Návrh cieľov Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania pod názvom UČIACE SA SLOVENSKO. A je ambiciózny! Pôvodne som sa k nemu chcel vyjadriť hneď po zverejnení. Dnes to ale robím inak.

Pôvodne som začal písať článok takto:

Všetci sme zaznamenali tesne pred jeho zverejnením aj pomerne obsažné "vyčistenie stola" z pera exministra Draxlera, kde je naozaj viacero veľmi podnetných poznámok. Napríklad o rôznorodosti obsahu vzdelávania, kde by si každá škola vybrala svoj variant vzdelávacieho programu, ktorý by bol písaný jasne a menej byrokratickým jazykom. Ale najmä pomerne presným pomenovaním v jeho článku okruhu týkajúceho sa vzdelávania učiteľov, len mi tam chýba zadefinovanie nevyhnutného systému podpory pre učiteľov, ktorý by dokázal z každého nevyhoreného jedinca dostať to najlepšie čo v ňom je. Plus pomenovanie potreby skutočne reálnej podpory pre riaditeľov škôl. 

Pre náš vzdelávací systém (ani neviem prečo) sa začalo v rôznych diskusiách používať prirovnanie o veľkej lodi, ktorá sa veľmi ťažko kormidluje a ešte ťažšie sa na nej mení smer. Mne osobne sa toto prirovnanie nepozdáva, najmä preto, lebo lode sa môžu potopiť. A nepozdávajú sa mi ani silné prirovnania, ktoré napr. školstvo pochovávajú ak nedôjde k takej alebo onakej zmene. Podľa môjho názoru je vzdelávanie podobné živým organizmom a pripodobnil by som ho k stromu s obrovskou košatou korunou, mocným kmeňom a pevnými, no zároveň i hlbokými koreňmi.

Našli by ste na ňom ale vysokú mieru rôznorodosti – veď skúste nájsť úplne dva zhodné konáre, úplne zhodné tvary listov. A tak je to správne, naše školy sú plné originality, keďže ich navštevujú žiaci a študenti, ktorí sú neopakovateľnými jedincami so svojimi špecifickými potrebami.

Našim hlavným problémom je, že za posledné roky sme sa tento náš strom snažili pripodobniť tým ostatným, ktoré vidíme v cudzích záhradách. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sme sa pokúsili na neho naštepiť časti napr. fínskej brezy, poľskej borovice, či šanghajského bambusu, čo je metafora na nekritické preberanie rôznych nápadov zo zahraničia. Pokúšať sa vytrhnutý prvok z iného vzdelávacieho systému natvrdo aplikovať do toho nášho nebude nikdy fungovať (skrátka sa to neujme) a to by sme si mali všetci uvedomiť. Mali by sme vytvoriť náš vlastný a originálny model, ktorý by vychádzal z overených a fungujúcich našich vlastných koncepcii prípadne by zakomponoval menej známe, ale už rozpracované stratégie (napr. sociotechnický model D. Kokavcovej)...

A tu som sa zastavil.

Toto predsa nemôže byť ďalšie hlbokomyselné pojednanie o tom, čo všetko nášmu školstvu chýba. Najmä ak už dnes pôsobím v politike a sú to práve politici, ktorí môžu okamžite niečo zmeniť. Sú to politici, ktorí by sa mali verejne zastať autorov reformných zámerov. Sú to politici, ktorí musia začať obrusovať hrany pri verejných diskusiách a svojim voličom zdieľať v čo najprijateľnejšej forme o čo ide napr. pri prechode na povinné vzdelávanie. Alebo prečo merania a testy áno, vytvorenie nástrojov pre zisťovanie výstupov v čom sa školy majú zlepšiť rozhodne áno, ale nie kvôli zostavovaniu rebríčkov, ktoré môžu diskriminovať školy s nedostatočným počtom žiakov do vzorky (nie každého môže napadnúť si zapnúť filter aj s ich výsledkami).

Preto dnes, keď sa pripomienkovanie tohto dokumentu blíži ku koncu, komentáre vytýkajú cieľom nereálnosť až utopickosť, by som skôr pokračoval v takomto duchu:

Máme tu teda na stole návrh cieľov. Povedzme im jednoznačne ÁNO, alebo ich zhoďme zo stola neustálym šomraním, že na to nemáme peniaze. Pretože tak to budú politické elity vnímať, ak sa okamžite nenájde kritická masa, ktorá sa za tieto ciele postaví.

Tu si nalejme čistého vína, žiadna okamžitá zmena verejnej mienky pro-education momentálne nehrozí, ak je naša spoločnosť v takej hodnotovej kríze ako v súčasnosti je.

Doplňme do nich v pripomienkovacom procese veci, ktoré mohli autorom uniknúť, napr. diagnostické centrá pre deti, vzhľadom aj na to, že sa tieto zariadenia od januára 2016 ocitli mimo siete škôl. Alebo navrhnúť nové modely školstva cez networking – partnerské sieťovanie relevantných (edukačných) subjektov na základe spoločnej platformy („common ground collaborative“). A propo, niečo podobné práve zamýšľajú v Rakúsku v podobe spájania škôl do klusterov a kampusov. A najmä trvajme na tom, aby sa tu už konečne prestalo vytvárať čokoľvek hybridné, ktoré spája nespojiteľné a vytvorme jednoduchý a čistý systém najmä po legislatívnej stránke.

A preto na záver opravujem názov svojho článku. Povedzme reforme vzdelávania jednoznačne áno. Ja osobne sa budem snažiť presvedčiť každého, že to nie je potrebné, ale je to priam nevyhnutné. Pre naše deti, pre budúcnosť Slovenska.

Ešte pár mojich myšlienok je dostupných aj tu: 
http://www.tyzden.sk/spolocnost/34353/miroslav-sopko-skoly-potrebuju-viac-autonomie/

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trumpizmus. Politický smer, ktorým sa neriadi ani Donald Trump

Medzi republikánmi po týchto voľbách už neplatí konsenzus z Reaganovej éry, že strana by mala byť konzervatívna.

KOMENTÁRE

Štartuje nová éra Ameriky, Trump sa stáva prezidentom

Časť sveta sa bude s obavami prizerať, ako napĺňa volebný slogan.


Už ste čítali?